, meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Úvod | Textová verzia | Mapa stránky

Napísali o nás

Dedinou roka 2015 je Spišský Hrhov

Obec Spišský Hrhov najkomplexnejšie preukázala naplnenie princípov a požiadaviek súťaže spomedzi 20 zúčastnených dedín. Predstavitelia obce presvedčili národnú hodnotiacu komisiu, že rozsah jej obnovy a rozvoja je príkladný vo všetkých hodnotených oblostiach a dosiahnuté výsledky sú prezentované na národnej a medzinárodnej úrovni. Víťazná obec prezentovala príkladný rozvoj miestneho hospodárenia, s využitím inovatívnych foriem podpory zamestnanosti, starostlivosť o obec, krajinu a životné prostredie, racionálne využívanie lokálnych zdrojov, zachovávanie vidieckej pospolitosti, partnerstiev, hmotného a nehmotného dedičstva, starostlivosti o obyvateľov obce, ako aj realizácie jedinečných aktivít vedúcich k harmonickému rozvoju obce. Ako národný víťaz bude v budúcom roku reprezentovať Slovenskú republiku v súťaži o Európsku cenu obnovy dediny, ktorú od roku 1990 vyhlasuje Európske pracovné spoločenstvo pre rozvoj vidieka a obnovu dediny so sídlom vo Viedni. Druhé miesto v národnej súťaži obsadila obec Bošáca v okrese Nové mesto nad Váhom a tretie miesto obec Kapušany v okrese Prešov. Na svojom záverečnom rokovaní v Selciach (23. – 24. september 2015) o tom rozhodla národná hodnotiaca komisia, ktorá určila aj víťazov ostatných kategórií súťaže.

Cieľom súťaže je prezentácia krás, jedinečnosti a úspechov vidieka

„Hodnotiaca komisia posudzovala prihlásené obce v zmysle pravidiel súťaže a v duchu motta aktuálneho ročníka európskej súťaže „byť otvorený“, ktoré oslavuje vidiecke oblasti k otvorenej spolupráci so svojimi susedmi a k spoločnému spájaniu síl prostredníctvom medziobecných a regionálnych spolkov a združení. Znamená to byť otvorený aj inovatívnym nápadom, stratégiám a perspektívam,“ konštatoval manažér súťaže Dedina roka Ing. Martin Lakanda. Komisiu tvorili zástupcovia vyhlasovateľov súťaže, generálneho partnera, partnerských organizácií a Európskeho pracovného spoločenstva pre rozvoj vidieka a obnovu dediny. Cieľom súťaže Dedina roka je prezentácia krás, jedinečnosti a úspechov vidieka, zvyšovanie povedomia občianskej spoločnosti o hodnote krajiny, originality a národnej hrdosti, ale aj zvyšovanie konkurencieschopnosti a prestíže slovenských obcí. Členovia hodnotiacej komisie vyzdvihli dlhodobý prínos súťaže z komplexného odborného pohľadu v oblasti hospodárenia, ekonomického, kultúrneho, sociálneho a environmentálneho fungovania obcí. Šestnásť rokov existencie národnej súťaže je podľa hodnotiacej komisie výsledkom pôsobenia vyhlasovateľov a jej stabilných partnerov. Súťaž Dedina roka je začlenená do systému súťaží európskych štátov a regiónov, ktorých víťazi sa môžu za svoju krajinu uchádzať o Európsku cenu obnovy dediny. Komisia konštatovala, aj napriek nižšiemu počtu prihlásených obcí do tohto ročníka súťaže, viditeľný nárast ich komplexného rozvoja. Je podľa nej potešujúce, že sa prihlásené obce otvárajú domácim aj zahraničným návštevníkom, čo vyplynulo z hodnotenia v kategórii Dedina ako hostiteľ. V budúcich ročníkoch komisia odporúča hľadať možnosti a formy ďalšej motivácie obcí k zapojeniu sa do súťaže a propagovať výsledky a prínosy na úrovni jej vyhlasovateľov a partnerov. Komisia apeluje na obce, aby vyvíjali tlak na dôsledné dodržiavanie legislatívnych nástrojov na zlepšenie uplatňovania adekvátneho stavebného poriadku či regulatívov vo výstavbe, rešpektujúc identitu svojho vidieckeho prostredia. Všetkým obciam odporúča aj hlbšiu a intenzívnejšiu spoluprácu s odborníkmi a tých vyzýva k spracovávaniu kvalitných a efektívnych projektových dokumentácií rešpektujúcich zachovanie a obnovu charakteristického vzhľadu vidieckeho sídla a krajiny.

Ceny odovzdávajú v novembri v Spišskom Hrhove

Slávnostné odovzdávanie cien sa uskutoční vo víťaznej obci Spišský Hrhov v novembri 2015. Ocenené obce získavajú, okrem vecných cien od vyhlasovateľov a partnerov súťaže, aj finančné prostriedky od generálneho partnera súťaže na uskutočnenie vybraných projektov obnovy dediny alebo obohatenia života na dedine. Víťaz okrem toho získava od generálneho partnera súťaže finančný príspevok na organizačné zabezpečenie vyhlásenia výsledkov súťaže a finančný príspevok na reprezentáciu v európskej súťaži. Vyhlasovateľmi súťaže Dedina roka 2015 sú Ministerstvo životného prostredia SR, Slovenská agentúra životného prostredia, Spolok pre obnovu dediny a Združenie miest a obcí Slovenska, generálnym partnerom je COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo. Partnermi súťaže sú Agentúra pre rozvoj vidieka, Národné osvetové centrum, Slovenská agentúra pre cestovný ruch, Spoločnosť pre záhradnú a krajinnú tvorbu, Vidiecky parlament na Slovenku.

  • Charakteristika víťaznej obce Spišský Hrhov
  • Kraj: Prešovský
  • Okres: Levoča
  • Rozloha katastra: 1200 ha
  • Počet obyvateľov: 1445
  • Starosta obce: Vladimír Ledecký

 

Obec Spišský Hrhov sa nachádza v južnej časti Levočského okresu v tesnom susedstve okresného mesta. Leží na hranici Levočských vrchov a Hornádskej kotliny a návštevník z nej má nádherný výhľad aj na Spišský Hrad. Prvá písomná zmienka o obci pochádza už z roku 1243, keď sa tu usadil významný spišský kolonizačný rod Gyorgyovcov. V roku 1885 celý majetok predali uhorskému šľachticovi VidoroviCsákymu. Za jeho éry dosiahla obec veľký rozvoj nielen v remeselníctve ale aj architektúre. Gróf da postaviť nový kaštieľ, múr akolo 17- hektárového parku s rybníkom, zamestnával množstvo robotníkov. V roku 1922 vybudoval prvý vodovod v obci a v roku 1924 postavil strojovňu na výrobu jednosmerného elektrického prúdu, ktorý zaviedol v kaštieli a neskôr aj v celej obci.

Populácia obce neustále rastie pre jej atraktívnosť a neustále sa rozvíjajúce prostredie. Hlavným motorom jej rozvoja je obecná firma Hrhovské služby, s. r. o. Je to podnik so 100% účasťou obce tvoriaci každoročný zisk, ktorého cieľom je vytváranie pracovných miest a ich trvalé udržanie. Firma zabezpečuje výstavbu bytových domov aj z recyklovaného odpadového dreva, rekonštrukciu budov, vyrába palivo z obnoviteľných zdrojov- drevnú štiepku a peletky, má stolársky program, poskytuje poľnohospodárske a záhradkárske služby, zapožičiava mechanizmy, stroje a pracovné náradie. Obecný podnik má však aj sekundárne aspekty. Okrem toho, že poskytuje minimálne dočasnú prácu, ovplyvnil aj životnú úroveň Rómov. V obci pôsobia ďalšie firmy, ktoré sa zaoberajú zberom, triedením a najmä zhodnocovaním odpadu, ekologickým poľnohospodárstvom. Pripravený tu je aj priemyselný park, v ktorom zatiaľ pôsobia dva podniky.

Vzhľad obce ovplyvnila intenzívna výstavba rodinných domov, za posledných desať rokov pripravila a odpredala 500 stavebných pozemkov. Staré hospodárske budovy v centre obce – sýpky, mlynica, pálenica, kravín – obec odkúpila a zrekonštruovala. V spojitosti s výstavbou bytového domu nižšieho štandardu obec odstránila posledné chatrče a zdevastované domy.

Poznávacími znameniami obce sú kamenný cestný most, kaštieľ s historickým chráneným parkom, jazerom, skleníkom a fontánami, a najmä gigantické drevené plastiky. Už z hlavnej cesty láka pocestného obrovská drevená lyžica, ktorou sa obec zapísala do Guinnessovej knihy rekordov. Drevené predmety sú výsledkom živej nátury a kreativity obyvateľov, ktorí každoročne vítajú tisíce tunajších i cezpoľných návštevníkov na festivale Harhovské čudá a zábaviská. Okrem pokusu o nový zápis rekordu je program letného festivalu obohatený o predstavenia hudobných, folklórnych a tanečných súborov, prezentácie ľudových remeselníkov, a tiež o športové a súťažné aktivity.

Návštevníci obce si môžu pozrieť remeselnú dielňu s Historickou expozíciou, galériu. Dielňa ponúka výrobky ľudových hudobných nástrojov, umeleckých rezbárov, kováčov, kožiarov, výrobcov pôvodných hračiek, šperkov, realizuje množstvo ukážok a kurzov. V rámci športovo – rekreačných zariadení majú návštevníci obce k dispozícií kúpalisko, wellness, fitness centrum, športové ihriská.v obci zriadili komunitné centrum, ktoré poskytuje komplexné zázemie pre spolkovú činnosť. O výchovu a rozvoj detí sa v obci starajú základná škola s materskou školou, základná umelecká škola, centrum voľného času, školský klub detí, reedukačné centrum a súkromné centrum pedagogicko – psychologického poradenstva. Škola má mimoriadne aktívny prístup k poznávaniu regiónu, ekologickej výchove, športu, jazykovej a čitateľskej gramotnosti, multikulturalizmu a využívaniu IKT. Obec nezabúda ani na starších obyvateľov, je tu denný stacionár s množstvom kultúrno – záujmových aktivít. V rámci starostlivosti o životné prostredie sa obec venuje, okrem pravidelnej údržby verejnej zelene obecnou firmou, separovaniu komunálneho odpadu, kompostovaniu, výstavbe nízko energetických domov z odpadového dreva a spracovaniu drevenej štiepky, biomasy a odpadového papiera na výrobu paliva pre obecné objekty záujemcov. Obec sa spoločne s ovocinármi v miestnom sade pokúša zachovať staré odrody ovocných stromov. V areáli základnej školy je vybudovaný tzv. walipini skleník, exteriérová ekoučebňa so zelenou strechou, arborétum, jazierko na zachytávanie dažďovej vody, bylinkové záhony, ukážky funkčnosti a výhod systémov zelených striech. Obec má v pláne vybudovať suchý polder nad obcou.

Obecné noviny týždenník miest a obcí, ročník XXV,13 október 2015, strana 12 – 13

Hrhovské deti tkali aj paličkovali - Zdroj: piatok 13. 11. 2009 | Erika Karasová

 

 

Paličkovanie, výroba šperkov, tkanie… To všetko a iné tradičné remeslá si vyskúšali žiaci zo Základnej školy v Spišskom Hrhove v okrese Levoča. SPIŠSKÝ HRHOV. Vedenie školy zorganizovalo Remeselný plenér tradičných spišských remesiel. Zavítali naň remeselníci z okolia. “Sme vidiecka škola. V obci je silné zázemie tradičných remesiel. Máme veľmi šikovné deti, preto sme sa rozhodli pre tento plenér,” povedal riaditeľ školy Peter Strážik.

Koberce zo zvyškov

Miroslav Salanci vzbudzoval obdiv pri paličkovaní. “Paličkovanie som skúšal prvýkrát ako štvrták. Učila nás to vtedy pani učiteľka. Veľmi ma to zaujalo. Najnáročnejšie je správne prekladať paličky tak, aby vznikol pekný motív,” povedal nám tento 13-ročný školák. Chlapci sa prejavili ako veľmi šikovní aj pri tkaní kobercov. Potvrdila nám to Mária Antalová, ktorá do školy priviezla tkáčsky stav. “Tkanie je môj koníček, naučila som sa to od mojej mamy,” povedala a zároveň nám ukazovala zvyšky látky, ktoré vznikajú pri výrobe uterákov či kuchynských utierok. Stačí zapojiť fantáziu, zručnosť a výsledkom sú pekné strapaté koberce.

Ručne vyrobené biče

Z Levočských vrchov z Torysiek prišiel do Spišského Hrhova Štefan Široký. Priviezol si naozaj zriedkavý sortiment – ručne vyrobené biče. “Zhotovujem ich už dlhé roky, využíval som ich ako obecný pastier pri kravách,” poznamenal. Kým v Levočských vrchoch sa v minulosti vo veľkom gazdovalo, dnes tento trend upadá. “Niekedy som pásol 250 kusov hovädzieho dobytka, dnes v Toryskách narátate spolu možno štyri kravy,” poťažkal si Š. Široký.

Juraj Nvota: Život bez snov je smutnejší - Zdroj: Rómsky nový list – nezávislé kultúrno – spoločenské noviny Rómov na Slovensku Romano nevoľil, číslo 922 – 925, 37. – 40. týždeň, 1. september – 30. september 2009

Člen poroty na 1. rómskej superstar, ktorú rodina Nvotovcov pripravila, divadelný, filmový, televízny režisér a herec, ktorý vníma mnohým unikajúce detaily každodenného života a predovšetkým – poštár Jakub zo známeho filmu Ružové sny v rozhovore pre RNĽ.

Rómovia Vás poznajú najmä ako poštára Jakuba. Bol to Váš prvý konakt s rómskym svetom?

V detstve som nerozlišoval, kto je kto. Či Slovák, Róm, Žid, Maďar alebo Čech… .Boli to len dospelí a deti. Môj starý otec bol z Juhoslávie. Pamätám si, ako mi rozprával o chlapcovi, ktorý bol taký hladný, že zhltol horúci pečený zemiak a zomrel. Volali ho Sámižidov. Bol to zrejme Žid Samko… V piatej triede, keď sme mali tak 10 – 11 rokov, zdedili sme nového 15 – ročného spolužiaka Jana Suchánka. Bol tmavšej pleti a už zarastal. Keď som bol na prázdninách u ó – mamy a ona nechcela, aby som rozumel, o čom sa rozprávajú s tetou Šárikou, hovorili po maďarsky… Vtedy som pomaly začal chápať, že nie všetci ľudia na svete sú Slováci, že sme dokonca asi menšina.

Ako vnímate útoky voči Rómom z úst politikov či iných verejne známych ľudí?

Róm, ak dačo ukradne, stáva sa zlodejom. Lenže v správach počujeme, že Róm XY ukradol to a to. Ale keď Slovák vykradne banku, nehlásia, že Slovák XY ukradol peniaze. Jednoducho povedia len jeho meno. Tak by to malo byť aj u Róma. Naozaj si nemyslím, že všetci Rómovia kradnú a ani to, že všetci Slováci sú fašisti. Odpúšťanie je lepsší liek ako prilievať benzín do ohňa. Podpaľači sa múžu hanbiť, ale ešte viac tí, čo im na to hlúpo naletia.

Ako sa dívate na pôsobenie svojich dcér Dorotky a Terezky v Spišskom Hrhove?

Ako hrdý otec. V)dakabohu za také deti. Čo Dorotka vymyslela, Terezka kamerou zachytila…. a ja s malou Marínkou a Samkom sa máme čo od nich učiť.

Akými dojmami Vás obohatila rómska superstar, ktorú zorganizovala Vaša Dorotka?

Nemám rád súťaženie. Muzika má výnimočný dar ľudí spájať. Nacionalizmus a rasizmus má zas schopnosť ľudí rozdeľovať. Myslím, že sme v Spišskom Hrhove všetci, až na kapelu zo Žehry, vedeli, že až tak strašne na súťaži nezáleží. Víťazmi boli vlastne všetci, lebo spolu dokázali vytvoriť taký program, čo plný amfiteáter Rómov aj Slovákov dvíhal zo sedadiel. Nakoniec všetci stáli a tancovali. Tí zo Žehry nám po vyhlásení výsledkov vyčítali, že sme rozhodovali podľa sebaa ako sa nám páči. Mali pravdu, len neviem, v čom bola chyba. To čomu ľudia najviac tlieskali, to aj vyhralo. Prekvapilo ma, že hrhovský starosta bol k celej akcii tak ústretový. Že Dorotke požičal auto, že poskytol obecné priestory na vyraďovacie kolá, že zabezpečil aparatúru, že na finále poskytol areál amfiteátra, služby… Že dal postaviť stany na spanie, že osobne prispel, že je taký statočný a nebojí sa. Rómovia ho nesklamali. Som rád, že spolužitie Rómov a Slovákov v Hrhove je lepšie, ako som si myslel. Sitácia je oveľa nádejnejšia, ako sa zdá z Bratislavy. Možno to je moje ružové sny, ale bez snov je život smutnejší.

Daniela Obšasníková

Poslanci rokovali v čajovni Doroty Nvotovej sediac na zemi a bosí - Zdroj 8.6.2009 | Erika Karasová

 Poslanci obecného zastupiteľstva v Spišskom Hrhove v okrese Levoča v piatok poobede rokovali sediac na zemi a na dôvažok bosí. SPIŠSKÝ HRHOV. Starosta obce Vladimír Ledecký (Smer) zvolal obecné zastupiteľstvo do miestnej čajovne, kde podáva nepálsky čaj herečka a speváčka Dorota Nvotová.

Kúsok Nepálu na Spiši

Ako sme už v Korzári informovali, v tejto spišskej obci sa excentrická Dorota rozhodla žiť aj so svojím anglickým priateľom. Na Spiši pobudnú do 15. októbra, potom sa vracajú do Nepálu, kde sprevádzajú turistov. Keďže Nepál slovenskej herečke a speváčke veľmi prirástol k srdcu, rozhodla sa, že kúsok z neho si prenesie aj do nášho regiónu, a to prostredníctvom spomínanej čajovne.

Lepšia krčma či čajovňa?

“Čajovňu sme nikdy v obci nemali a krčmu sme zbúrali. Chlapi si vždy myslia, že v krčme je to lepšie ako v čajovni. Keďže prevažná väčšina poslancov sú muži, rozhodol som sa presvedčiť ich o opaku. Všetci sme normálni ľudia z dediny a nemáme problém rokovať aj sediac na zemi a bosí. Byť poslancom, to neznamená tváriť sa dôležito, ale naopak snažiť sa, aby obec mala určité smerovanie,” vysvetlil hrhovský starosta V. Ledecký.

Čaj po víne?

Na otázku, čo pre neho čaj ako nápoj znamená, V. Ledecký so smiechom odpovedal: “Čaj je dobrým ‘zapíjatkom’ za vínom. Úplne vážne, čaje obľubujem, veľa cestujem a z každej krajiny si priveziem práve aj čaj.” D. Nvotová na tú istú otázku stručne odpovedala, že čaj je pre ňu jediným príjmom tekutín. “Chutí mi a povzbudzuje myseľ aj telo, čo nie je nikdy na škodu,” odpovedala. Hrhovskí poslanci na piatkovom rokovaní obecného zastupiteľstva preberali vážne témy, ako rozvojové akcie či výkupy pozemkov.

Zdroj 8.6.2009 | Erika Karasová

Očami Doroty Nvotovej - Zdroj č.15/2009 .týždeň

Bolo mi jasné, že bude takmer nemožné vrátiť sa späť. Do Bratislavy, do garáže, do dní všedných a mestských. Počas môjho slovenského polroka mi je ojedinelou radosťou vstávať na ranné vlaky do Tatier alebo na chalupu, do mojich slovenských oáz vždy, keď príde mestská „depka“. A cez víkendy sa chodiť kúpať na Zlaté piesky električkou, čo ide spred garáže. Našťastie, pánbožko ma opäť vypočul. Sťahujeme sa do Spišského Hrhova. Pred pár mesiacmi bol o ňom v .týždni článok s názvom Levoča pri Spišskom Hrhove. A naozaj, podľa mojej komunikácie s riaditeľom miestnej školy mi táto pomaly sa rozrastajúca dedina s veľkou lyžicou pri ceste príde ako výnimočná skúsenosť. Po tom, čo tu robím s deckami v sirotinci, budem robiť s deťmi v Hrhove. Nový mladý riaditeľ Peter Strážnik sa snaží zachrániť školu, ktorej meno v minulosti utrpelo vinou nesprávnych ľudí na dôležitých pozíciách, a preto poodchádzalo veľa detí do Levoče. Ten človek svojim zanietením pre dobrú vec patrí k mojej krvnej skupine. Pre dobro detí a ľudí okolo nás sa nebojí vyzerať ako neposedný nadšenec. A tak, ak všetko vyjde, výsledkom bude nová jazyková škola, kde má už od augusta učiť jedna Američanka, kvalitné vzdelane, víkendový turistický krúžok a nová čajovňa pod mojím velením ponúkajúca čaje v našich končinách predtým nepité, pochádzajúce z tých najzastrčenejších svetových plantáží a aj z miestnej farmy na bylinky. Ďalším počinom bude literárny krúžok a literárne večery, besedy a koncertíky, kde sa budem snažiť dotiahnuť aj bratislavských umelcov. Možno si poviete „moja, veď si na Slovensku, tak si nemysli, že ti takéto výstrelky prejdú.“ Ale zdravý rozum mi vraví: „choď Dorka, choď“. Veď je to jedno, odkiaľ vyrážam na letné festivaly hrať koncerty. A ak tým pomôžem miestnym deťom, ak sa čo i len jeden zo zámerov podarí, aj tak to malo zmysel a ja budem do Nepálu v októbri odchádzať s lepším pocitom ako keby som žila len pre seba. Koniec koncov, keď sa tak nad tým zamyslím, pripomína mi to také tie počítačové strategické hry, kde si budujete dedinku, vymýšľate projekty, prechádzate rôznymi príkoriami, a napokon sa vám to buď podarí, alebo nie. Či to závisí od vás, alebo od toho, ako je hra naprogramovaná, to neviem, ale ja som za to, že tieto strategické hry treba hrať vážne, čisto a s dobrým úmyslom. Tak ako to robí primátor aj riaditeľ školy v Hrhove. Verím tomu, že za pomoci iných, a pri nasadení, ktoré zatiaľ majú, túto hru dotiahnu do úspešného konca.

Zdroj č.15/2009 .týždeň

Levoča neďaleko Hrhova - Zdroj č.8/2009 .týždeň

Na pohľad „dedinka v údolí“ pod hlavnou cestou z Levoče do Spišského Podhradia. Pocestného upúta obrovskou drevenou lyžicou, teraz plnou snehu. Neobvyklé čudo, lákajúce zastaviť sa a zbehnúť dolu. Do Spišského Hrhova.

Takmer deväťmetrová lyžica, zapísaná v Guinnesovej knihe rekordov, a ďalšie „maxi“ (najväčšia ľanová košeľa, drevená stolička, píšťala, fujara) sú príťažlivé atrakcie, vďaka ktorým si Hrhov získava záujem verejnosti. Dedinka je plná bizarných ľudových drevených sôch a plastík. Dlhý plechový plot pod opustenou starobylou pálenicou vymaľovali deti predstavami o tom, ako vyzerajú povestné „hrhovské čudá“. Letný festival Hrhovské čudá a zábaviská pritiahne pár tisíc divákov, Hrhov si rýchlo zvykol na mediálny záujem. Dedine to prospieva. „Čudnosť“ Hrhova je však v inom, podstatnejšom. Zatiaľ čo sa spišský vidiek potichu vyľudňuje, v Hrhove obyvateľov pribúda. Dnes ich tam žije vyše 1 350, skoro dvojnásobok toho, čo pred desiatimi rokmi.

.noví ľudia, nová krv

Nielen nové nájomné byty (je ich asi šesťdesiat), ale hlavne stavebné pozemky plniace sa rodinnými domčekmi robia Hrhov atraktívnym. Len vlani obec pripravila vyše päťsto nových pozemkov, z nich takmer polovicu aj predala. Kde sa stavia, tam prichádzajú ľudia, a kde sú ľudia, tam to žije. Cieľom obce nebolo ani nie je na pozemkoch zarobiť, ale zvyšovať počet obyvateľov. „Obec so šesťsto obyvateľmi nedokáže uživiť vari ani krčmu, obchod. Dvetisíc obyvateľov uživí krčmu i obchody, služby, môže sa rozvíjať. Ak tu chceme mať holičstvo, cukráreň, reštauráciu, musia tu žiť ľudia. Naopak to nejde,“ vysvetľuje starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký. Okolo roku 2000 stál v Hrhove štvorcový meter stavebného pozemku asi dvadsať korún, potom päťdesiat, teraz dvesto… Kto by to nebral? A tak Hrhov rastie, sťahujú sa tam ľudia aj z Levoče, zblízka i zďaleka. Pár rodín z Holandska a z Londýna si tu postavilo domy a chodia sem na dovolenky. V obci s rodným listom z roku 1243 sa odjakživa miešala európska krv. Kedysi sa tu usadil spišský kolonizačný rod, podľa názvu obce si dal meno Gergew, alebo de Gyrgow. V čase nemeckej kolonizácie Spiša prišli Sasi a vytvorili Nemecký Hrhov. Neskôr sa rod de Gyrgow pomaďarčil na Gyorgovcov a obec mu patrila až do roku 1885, keď jej majetok skúpil šľachtic Viktor Csáky. Gróf Csáky vybudoval v obci krásny kaštieľ s rozľahlým parkom a rybníkom, ľudí zamestnal vo veľkej pálenici, páliacej lieh nielen zo spišských zemiakov, ale aj z dovezených datlí. S novými majiteľmi prichádzali do Hrhova noví ľudia. Gróf Csáky pozval záhradníkov, murárov, tesárov z Talianska, Poľska, Nemecka a manželku mal zo Slovinska. Hrhovčania o sebe veselo vravia, že sú „takí pozbieranci“. V krvi majú preto toleranciu k „cudzincom“. Výsledok? Žiadny lokálpatriotizmus s klapkami na očiach, ale ústretovosť k tomu, kto sa tu chce usadiť a žiť tu. „Kto príde, ten je náš. Je jedno, komu dáme byt, pozemok, postaví si dom. Je tu a niečo pozitívne prinesie,“ vraví starosta Ledecký o duchu obce. Nová kanalizácia, plynové rozvody, asfaltové cesty, osvetlenie – to sú už samozrejmosti, ktoré Hrhovčanom prinieslo ostatných desať rokov intenzívneho rozvoja obce. Ale ani v Hrhove nie je všetko ružové. V kaštieli je štátne dievčenské reedukačné centrum, rybník spustol. Park naďalej pôsobí majestátne. Obrovskú budovu pálenice s tehlovým komínom bez dymu, zato s bocianím hniezdom, pred časom kúpil podnikateľ za osemstotisíc korún a nechal ju pustnúť. Dnes by ju rád predal – vraj za aspoň pol milióna. Samozrejme, eur. Tá Hrhovčanov trápi, keby tak bola ich, vedeli by ju využiť.

.fajny život, ci pana

„Ta to dobre sa tu žije! Obchody máme, školu, dobrého starostu, nič nechýba,“ tak „rečuje“ babka, kráčajúca hore Hrhovom s malou vnučkou. V bare Dráčik, maličkom prílepku k požiarnej zbrojnici, majiteľ čapuje desiatku. Pripijeme si s Jánom Puhallom, ktorý kdečo pamätá. Rozpráva o kaštieli, kde kedysi jeho babka pracovala. „Vždy ráno uhrabávali kamienkami vysypané chodníčky v parku, a keď išiel gróf, kráčal zarosenou trávou, aby stopami nenarušil úhľadnú cestičku,“ zaspomína Hrhovčan. Hovorí o zašlej sláve pálenice, kde gróf nielenže pálil lieh, ale z pomyjí vychoval množstvo prasiec – výroba bola na tú dobu moderná, zužitkovalo sa všetko do posledného vedra odpadu. Aj drevený vodovod vybudoval a za pálenicou rozľahlú záhradu s dostatkom zeleniny pre kuchyňu v kaštieli. Oproti pálenici bola koniareň – dnes je v nej zo dvadsať nájomných bytov, na prízemí pošta, malé obecné múzeum, spoločenské priestory a remeselnícka dielňa. V nej chlapi akurát pracujú na štýlových drevených tabuľkách s označením ulíc. Svojpomoc a spoločné ťahanie za jeden povraz sa tu nosí. Kto potrebuje, požičia si z obecnej firmy miešačku na maltu, lešenie, murárske náčinie. Keď treba, remeselníci prídu a domácim pomôžu so stolárskymi, stavebnými, klampiarskymi prácami. Netreba volať firmy „zvonku“, keď si v mnohom poradia a pomôžu sami. Niektoré hrhovské príbehy sú ako z iného sveta. Napríklad ten o pani Kataríne Kičurovej, ktorá sa raz rozhodla, že bude deťom čítať rozprávky. Detičky z celej dediny sa poschádzali, pani Katka si sadla medzi ne, roztvorila knižku a čítala. Zaraz mala taký záujem, že sa nestačila čudovať. Deti prestali prepínať televízne programy, pozerať dévedéčka a vysedávať pri internete. Zaujali ich rozprávky, pritiahlo živé ľudské slovo a atmosféra spoločných zážitkov. Natoľko, že pozabúdali na detské omše, pán farár sa len čudoval, prečo zrazu nik nechodí do kostola. Potom si s pani Katkou zosúladili začiatky čítačiek a omší a zrazu bol aj vlk sýty, i ovečka celá. Podstatné pre starostu Hrhova je, aby sa ľudia v obci stretávali a komunikovali, prežívali spoločné zážitky: „Keď sme pred pár rokmi pod vedením zručného rezbára zorganizovali verejnú rezbársku dielňu, pozvali sme všetkých z dediny. Reku, príďte, bude aj pivo, aj halušky Vyše dvestopäťdesiat sa ich nazbieralo, každý mal možnosť tesať, rezať. Všetci okúsili, aké je to tvoriť. Krásne bolo, keď raz večer šiel z piva jeden Hrhovčan a prišlo mu nutkanie močiť. Opretý o jednu sochu pozrie na ňu, a uvedomí si: ‘Ci pana, veď to som ja robil!‘ A obrátil sa a išiel si uľaviť k múru. Aj keď do toho len trikrát dlabol, už má k plastike iný vzťah…“

.spišský fenomén

Zimný pondelkový podvečer, mokrý sneh primŕza. Starosta zvolal stretnutie v súvislosti s tvorbou nového plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce. Hasiči, športovci, zástupcovia škôl, obecného úradu, dôchodcovia, Rómovia… prišli, aby diskutovali a navrhovali, čo treba v obci vylepšiť, zariadiť, postaviť, pripraviť, zorganizovať. Iniciatíva zdola je inšpiratívnejšia, než iba plánovanie, ktoré často stroskotá. Našťastie, len dočasne. Ako v prípade veľkého priemyselného parku, o ktorý sa Hrhovčania usilujú piaty rok. Zámer sa takmer podaril, 130-hektárový pozemok je pripravený, pred vyše dvoma rokmi sa našiel investor, zaplatil projektovú dokumentáciu, geologické prieskumy, zamerania. Pár mesiacov pred voľbami sa do procesu zapojila i Dzurindova vláda s prísľubom dvojmiliardovej štátnej podpory. Lenže mesiac po voľbách sa čosi udialo v zahraničnej investičnej skupine, Švajčiari, Taliani a Lichtenštajnci sa nedohodli a projekt výroby špecifických kompozitných materiálov padol. Park je však pripravený, už tohto roku v ňom dve miestne firmy postavia pár výrobných hál a sklady. Vráťme sa však k stretnutiu nad novým plánom. Michal Smetanka, koordinátor plánu a miestny poslanec, vysvetľuje na prvý pohľad zložitú štruktúru dokumentu, od ktorého sa má odvíjať rozvoj obce na ďalších päť až desať rokov. Napokon osloví riaditeľa miestnej školy a poverí ho na prvý pohľad úsmevnou úlohou: Nech deti v škole napíšu, čo by chceli, aby bolo v Hrhove v roku 2015. V detských víziách sa najlepšie odrazia reálne potreby obce, hoc aj v podobe cukrárne so zmrzlinou, detského ihriska, nového obchodu, športoviska… Dajme sa prekvapiť. „V čom je čaro Hrhova? V premyslenej a tvorivej činnosti miestnych obyvateľov,“ zamýšľa sa Michal Smetanka, ktorý do finálnej podoby dal aj predchádzajúci plán obce. Ten sa podarilo splniť na vyše deväťdesiat percent: „Keď som sa sem pred vyše desiatimi rokmi prisťahoval, nebola to ničím výnimočná dedina v porovnaní s inými spišskými či šarišskými. Nič sa tu nedialo, čo by motivovalo usadiť sa, žiť tu. Postupne sa nazbierala partia ľudí, ktorí mali snahu a chuť niečo robiť a spoločne tvoriť tvár obce. Schopní a aktívni sa zamysleli, ako by to tu malo vyzerať o päť, desať rokov. A toto je výsledok: moderná obec. Vďaka tomu, že sem prichádzajú a usadzujú sa noví obyvatelia, obec rastie do počtu aj nápadmi, iniciatívami, snahou veci zlepšovať. Keď chce dedina žiť, musí sa rozvíjať, prijímať nových ľudí a vzápätí im vyvárať podmienky na realizáciu ich aktivít. V tom považujem Hrhov za spišský fenomén. Tu sa nestalo, žeby niekto prišiel s dobrým nápadom a ten by nebol skôr či neskôr zrealizovaný.“

.skanzen starých Rómov

Keď sú plány, je i budúcnosť. Miestni sa začali živšie zaujímať o turistov. Ako ich sem pritiahnuť viac a častejšie. Plánujú vybudovať dva živé skanzeny. Jeden v duchu staroslovanskom, druhý rómsky – pretože Rómom ako prvým kráľ Žigmund písomne povolil usadiť sa na tomto území. Rekonštrukcie typov obydlí, pôvodné remeselnícke činnosti, prezentácia zvykov a tradícií, ilustrácia blízkosti dvoch etník – Slovanov a Rómov, s atraktívnou vyhliadkou na Spišský hrad. Občerstvenie? Žiadne hamburgery a kola, ale guláš, pečená baranina, zemiaky. Dúfajme, že spišské, nie dovezené z Poľska. Hrhovská obria drevená lyžica je plná plánov, smelých vízií. Keď sa všetky splnia, môže sa stať, že raz príde čas, keď sa so žartovným zveličením bude vravieť: ‚Levoča? Ahááá…, to je to mesto neďaleko Spišského Hrhova?‘

Zdroj č.8/2009 .týždeň